A zas ten bordel! alebo Ako si tvorím svoju budúcnosť.

Nedávno som zverejnila na svoju fanpage príspevok o tom, ako som našla na zemi porozhadzované štipce. Neuvedomila som si však jednu vec, okrem uvedomenia si, ktoré vyplýva z danej situácie, Vás zaujíma aj výsledok. Ako konať, keď deti neurobia niečo, na čom sme sa dohodli? Čo som urobila ja? Tak sa na to spoločne pozrime.

Takže sa vrátim o krok späť …. v jeden sobotný večer som na zemi našla porozhadzované štipce. Samozrejme, naskočili mi okamžite výstražné senzory a môj tlak začal postupne stúpať. Dcéra mala predsa za úlohu zvesiť a upratať prádlo. Prečo sa teda niekoľko štipcov povaľuje po dlážke?

„Och, ale uprataním prádla zo sušiaka som nemala na mysli, že štipce budú popadané pod sušiakom. Prádlo tu síce nie je, ale bordel tu zostal!“ neodpustila som si komentár.

„To fakt neviete veci poriadne dokončiť?“ … mala som dobrý nábeh na miernu prednášku.
„Nezabudni, tvoríš si svoju budúcnosť,“ ozvalo sa z kuchyne.

Moje „automatické pripomienky“ (muž a deti) fungujú úplne fantasticky.

Zameriavam svoju pozornosť na to, že štipce sú popadané na zemi a že robotu nevieme poriadne dokončiť? Iba odbyť a kašleme na ostatné?
Nech sa páči, tak to je.
Či radšej zameriame pozornosť na to, že síce štipce sú popadané na zemi a že ich je potrebné upratať, aby bolo dielo dokončené? My predsa veci dokončujeme.

Vesmír nás dokonale počuje. Čo si zaželáme, to nám s radosťou splní. Všetko, na čo pomyslím, čo vyslovím, čo precítim, má svoju energiu. Stane sa. Ja sa však často potom čudujem, prečo sa mi „také“ veci dejú … lebo som nemyslela, nehovorila a nekonala tak, ako si to NAOZAJ predstavujem, ako to chcem mať.

Už sa vám stalo, že ste mali nejakú víziu a tá sa naplnila? Túžili ste po vlastnom bývaní, a hľa, tu je. Túžili ste po dieťati? A hľa, tu je. Mali ste vysnívanú prácu? A dostali ste ju? Funguje to teda, však?

Možno budete oponovať: „Ale koľko vecí som chcela a mám figu drevenú! Žiadne auto, žiaden dream job, žiadneho vytúženého partnera …,“ to musí byť riadna haluz, čo som pred chvíľou napísala, že?

Len si predstavte, koľko myšlienok nám prebehne počas dňa hlavou? Koľko slov vyslovíme? Koľko rôznych pocitov precítime? No, neúrekom … ako sa má potom ten vesmír z toho vysomáriť, čo to JA vlastne NAOZAJ CHCEM? Musí to teda iba nejako pospájať – zo všetkého – zo všetkých našich myšlienok, ktoré nám letia hlavou, zo všetkých slov, ktoré vyslovíme – tých, ktoré si uvedomujeme i tých, ktoré vyslovíme nevedome.

V priebehu dňa máme viac ako 70 tisíc myšlienok.

A teda povedzme si pravdu, myslíme vždy iba na to, čo pekné si prajeme pre seba a pre iných? Verte, keby každá naša myšlienka, každé naše slovo a každý náš pocit vychádzali z vedomého konania, s plným uvedomením toho, na čo práve myslím, čo práve hovorím, či aký pocit si nesiem, dostali by sme presne to, čo by sme chceli.

Hm, my to vlastne dostávame, len sa nám to občas nemusí páčiť.

Je to teda zrozumiteľné, prečo sa MÁME SÚSTREDIŤ NA TO, ČO CHCEME?

Je teda zrozumiteľné, prečo by sme namiesto VÝČITIEK mali pomenovať svoje POTREBY?

„To fakt neviete veci poriadne dokončiť?“ … a mohlo by to ešte pokračovať … „Na vás sa vôbec nedá spoľahnúť! Lajdáci! To aby som len ja upratovala.“

A tak sa bude znova iba diať, že deti budú lajdákmi, že ja budem zasa len upratovať … a tak to pôjde dookola. A takto to predsa nechcem. Budem dostávať presne to, na čo myslím a čo hovorím. Až pokiaľ tento tok myšlienok nevymením za niečo iné … napríklad toto:

„Fúúú, fakt som nečakala, že tu nájdem štipce na zemi. Treba ich upratať na miesto. Karinka, poď to dokončiť. My sa predsa veci učíme dokončovať aj keď sa nám nechce.“ … takto to PREDSA CHCEM MAŤ.

Však je to rozdiel?

Je možné, že by som dostala „neadekvátnu spätnú väzbu“ … napríklad takúto: „Prečo zase ja?“ … to sa však dostávame na začiatok tohto príbehu … preto, lebo …

Slovami tvoríme svoju budúcnosť.

Nechcem byť OBEŤ („zase ja?“, aby sa mi znova diali situácie, v ktorých sa budem cítiť ako obeť), ale TVORCA („ja veci dokončujem“ … prípadne … „áno, mami, chápem, že Ťa to rozčúlilo, ja si teraz ale potrebujem chvíľu oddýchnuť.“ – sústreďujem sa na to, čo potrebujem, čo chcem).

A ako teda tento príbeh skončil? Pýtate sa, čo máte urobiť v podobnej situácii? Zameriavate sa tak na výsledok, nie na cestu k výsledku. Ale úplne vás chápem, lebo výsledky sú niekedy pre mňa tiež veľmi dôležité. Neexistuje však na to jednoznačná odpoveď. Jednoznačné však je, že ak podobné situácie budete dávať s úplnou ľahkosťou, bez negatívnych emócií, budete presne vedieť, čo je potrebné vykonať. Vaše nastavenie mysle vám dá odpoveď. Bude totiž vyvierať priamo z vášho vnútra.

Štipce som napokon v danej chvíli pozbierala, mojím cieľom nebolo donútiť dcéru, aby to urobila ona. Nemala som v tej chvíli dostatok síl, aby som jej to vedela povedať presne tak, ako to potrebujem. Hľadáme predsa cesty, ako to ide bez vyhrážok, manipulácie, zákazov, či príkazov. Lebo vieme, že to chceme inak. A nie vždy to dávame, ale zlepšujeme sa, poznáme už totiž nástroje, ktoré nám v tom pomáhajú, stále ich však vylaďujeme v praxi. :-).

Aké by to bolo, keby dokážeme sústrediť svoju pozornosť iba na myšlienky a slová, ktoré ladia s našim zámerom? To by teda BOLO!

Nech sa nám tak deje!

S láskou, Janka

Jana Hanusová
Som ne"obyčajná" žena ako Ty, manželka a matka troch detí. Túžim po tom, aby nám bolo v našich rodinách spolu krásne. Ukazujem ženám, ako je možné tvoriť teplo domova aj vtedy, keď už je doma cítiť chlad. Do môjho života môžete nazrieť tu . Som tiež autorkou eBooku Harmónia v rodine začína harmóniou v Tebe. Zdieľam v ňom návod, vďaka ktorému sa to darí mne. V eBooku Choďte už konečne spať! prinášam inšpiráciu, ako z večerov plných nervozity urobiť večer plný pohody ... nie je to však úplne bez práce, stačí to LEN robiť trochu inak.
Komentáre

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Vaše osobné údaje budú použité iba pre účely spracovania Vášho komentáru